Preskočiť na obsah

Eduard III. (Anglicko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Eduard III.
kráľ Anglicka a pán Írska
Eduard III.
Eduard III., erb
Panovanie
DynastiaPlantagenetovci
Panovanie1. február 1327 – 21. jún 1377
Korunovácia1. február 1327
PredchodcaEduard II.
NástupcaRichard II.
Biografické údaje
Narodenie13. november 1312
Windsor Castle, Berkshire, Anglické kráľovstvo
Úmrtie21. jún 1377 (64 rokov)
Sheen Palace, Richmond, Anglické kráľovstvo
PochovanieWestminsterské opátstvo
Rodina
Manželka
Potomstvo
Eduard
Izabela
Joan
Lionel Antwerpský
Ján z Gentu
Edmund Langleyský
Mária Walthamová
Margaréta Windsorská
Thomas Woodstock
OtecEduard II.
MatkaIzabela Francúzska
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEduard III.
(multimediálne súbory na commons)

Eduard III. (* 13. november 1312, Windsor Castle, Berkshire, Anglické kráľovstvo – † 21. jún 1377, Sheen Palace, Richmond) z rodu Plantagenetovcov bol jeden z najúspešnejších anglických kráľov v stredoveku.

Jeho 50-ročná vláda začala, keď bol jeho otec Eduard II. 25. januára, 1327 zosadený z trónu, a vydržala až do roku 1377. Medzi jeho predchodcami iba Henrich III. vládol tak dlho ako on, a trvalo viac ako 400 rokov, kým ďalší panovník zotrval na tróne tak dlho. Eduardova vláda bola výrazná rozširovaním anglického teritória prostredníctvom vojen v Škótsku a vo Francúzsku. Eduardovi predkovia a jeho fenomenálne potomstvo poskytlo základ pre dve zdĺhavé udalosti v britských a európskych dejinách, storočnú vojnu a vojnu ruží.

Eduard, syn Eduarda II. a Izabely Francúzskej, sa narodil roku 1312 vo Windsorskom zámku. V roku 1320 sa stal grófom z Chesteru a roku 1325 mu jeho otec postúpil Akvitánske vojvodstvo a mladý Eduard bol vyslaný do Francúzska spolu so svojou matkou, aby sa stretol so svojím strýkom Karolom IV., kráľom Francúzska.

Po návrate do Anglicka kráľovná a jej milenec Roger Mortimer prinútili slabého a nepopulárneho Eduarda II. odstúpiť a v roku 1327 zvolili Eduarda III. za kráľa.

Eduard II. bol následne zavraždený a Izabela s Rogerom Mortimerom efektívne vládli Anglicku počas prvých rokov Eduarda III. na tróne.

Začiatky vlády

[upraviť | upraviť zdroj]

Eduard III. bol korunovaný 25. januára 1327, keď mal 14 rokov, a o rok neskôr sa oženil s Filipou Henegávskou, dcérou Williama III., grófa z Holandska a Hainaultu, v York Minster 24. januára 1328. Mali sedem synov a päť dcér. Ich najstarší syn Edward z Woodstocku, neskôr nazývaný „Čierny“ princ pravdepodobne podľa farby brnenia, ktoré nosil, zomrel v roku 1376 a bol pochovaný v Canterburskej katedrále.[1]

Eduard III. a Filipa mali spolu trinásť detí vrátane piatich synov, ktorí dosiahli dospelosti. Ich najstarší syn a zároveň Eduardov dedič Čierny princ Eduard, narodený v roku 1330, sa stal slávnym vojnovým vodcom. V tom istom roku, ako sa konal Eduardov sobáš, jeho strýko Karol IV. zomrel bez mužských dedičov, zanechajúc po sebe gravidnú manželku, čiže najstarším mužským potomkom (cez Izabelu) sa stal Eduard III.

V roku 1330 sa osemnásťročný Eduard zmocnil anglického kráľovského dvora, zvrhol Mortimera, ktorý bol neskôr popravený, a zbavil Izabelu moci, ale ušetril jej život.

Vláda Eduarda III. bola výrazná pokračujúcou vojnou so Škótskom, ale viac vojnou s Francúzskom (storočná vojna). Jeho prvý väčší vojenský úspech bola bitka o Halidonský vrch v roku 1333, ktorú vyhral s podporou jeho „bábky“, nového škótskeho kráľa, Eduarda Balliola, v neprospech jeho vlastného švagra Dávida II.

Storočná vojna

[upraviť | upraviť zdroj]
Eduard III. a Čierny princ Eduard

Eduardovmu nároku na spojenie anglického a francúzskeho trónu odporovali francúzski šľachtici, ktorí sa odvolávali na salický zákon (Lex Salica; zákony Salických Frankov), ktorý tvrdil, že kráľovské následnictvo nemôže uznať ženskú panovníčku (ako napríklad Eduardovu matku Izabelu alebo kráľovnú Janu II. Navarrskú), a ktorý ustanovil za právoplatného kráľa Francúzska Filipa VI., Eduardovho bratanca a dediča Karola z Valois, mladšieho syna Filipa III.

Eduard vyhlásil roku 1337 Filipovi vojnu a 26. januára 1340 sa vyhlásil za francúzskeho kráľa. Tento konflikt začal storočnú vojnu, trvajúcu až do 15. storočia. V roku 1346 Eduard porazil Francúzsko v bitke pri Kreščaku, sprevádzaný pri tomto boji svojím šestnásťročným synom Čiernym princom.

Čierny princ Eduard velil aj víťaznej anglickej armáde v bitke pri Poitiers, v ktorej sa mu podarilo zajať francúzskeho kráľa Jána II. Prvé obdobie storočnej vojny ukončil mier v Brétigny, ktorý dovoľoval Angličanom ponechať si všetky dobyté územia vo Francúzsku.

Smrť a pohreb

[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ zomrel na mŕtvicu v paláci Sheen 21. júna 1377. Rakvu, ktorá sa najprv zastavila v katedrále sv. Pavla, sprevádzal sprievod s fakľami. Jeho pohreb sa konal 5. júla a bol pochovaný neďaleko pomníka svojej manželky v kaplnke sv. Edwarda Vyznávača. Drevená podobizeň po celej dĺžke, ktorá bola prenesená na jeho pohreb, je zachovaná vo Westminsterskom opátstve a tvár (sadrová maska ​​pripevnená k drevu, mierne zdeformovaná na ľavej strane úst) je považovaná za prevzatú z posmrtnej masky. Na jeho mramorovej hrobke z Purbecku je pozlátená bronzová podobizeň s dlhými vlasmi a bradou, pravdepodobne od Johna Orcharda. Predpokladá sa, že hrobka bola postavená až takmer desať rokov po kráľovej smrti a existuje o nej len veľmi málo písomných dôkazov. Má na sebe korunovačné rúcho a drží rukoväte dvoch žeziel. Na manžetách má malé gombíky a na topánkach ozdobu. Na plochom vrchu hrobky sú výklenky, z ktorých niektoré ešte držia malých pozlátených anjelikov. Vankúš pod hlavou kráľa je náhrada z roku 1871 (darovala ho kráľovná Viktória), originál sa stratil. Lev pri jeho nohách (zobrazený na rytine z roku 1677) je teraz preč. Jeho kosti ležia v hrobke. Nápis možno preložiť: "Tu je sláva Angličanov, vzor minulých kráľov, vzor budúcich kráľov, milosrdný kráľ, pokoj národov, Edward III. napĺňajúci jubileum svojej vlády, neporazený leopard, mocný vo vojne ako Makabejský. Kým žil blahobytne, jeho ríša opäť žila v čestnosti. Vládol mocne v zbrani; nech je teraz v nebi kráľom."[1] Pôvodne boli okolo hrobky bronzové plačky jeho dvanástich detí, ale na južnej strane ich zostalo len šesť.

Eduard a Filipa mali spolu štrnásť detí. Kvôli rivalite ich piatich synov, ktorí prežili do dospelosti, vznikla dlhotrvajúca občianska vojna, známa ako Vojna ruží.

Genealógia

[upraviť | upraviť zdroj]
Tri generácie Eduardových predkov
Eduard III. Otec:
Eduard II.
Starý otec:
Eduard I.
Prastarý otec:
Henrich III.
Prastará matka:
Eleonóra Provensalská
Stará matka:
Eleonóra Kastílska
Prastarý otec:
Ferdinand III.
Prastará matka:
Jana z Ponthieu
Matka:
Izabela Francúzska
Starý otec:
Filip IV.
Prastarý otec:
Filip III.
Prastará matka:
Izabela Aragónska
Stará matka:
Jana I.
Prastarý otec:
Jana I.
Prastará matka:
Blanka z Artois

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b PIXELTOCODE.UK, PixelToCode. Edward III and Philippa of Hainault [online]. Westminster Abbey, [cit. 2022-09-14]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]


Eduard III.
Vladárske tituly
Predchodca
Eduard II.
kráľ
1. február 132721. jún 1377
Nástupca
Richard II.